Dialóg pre Slovensko
Diskusného fóra s názvom Dialóg pre Slovensko, ktoré sa uskutočnilo 20. decembra 2011 v Bratislave, sa zúčastnilo 32 účastníkov z radov politikov, politológov, ekonómov, ale aj kňazov, seniorov a iných odborníkov, tých mladších, ale aj starších. Cieľom seminára bolo pomenovať súčasné spoločenské problémy, ktoré sa dotýkajú Slovenska, a diskutovať o možných riešeniach.
Medzi najvýznamnejších diskutujúcich hostí patrili prvý podpredseda vlády, minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a predseda KDH Ján Figeľ, poslanci NR SR a podpredsedovia KDH Jana Žitňanská a Július Brocka, europoslankyňa Anna Záborská, podnikateľ Ivan Čarnogurský, riaditeľ rádia Lumen Juraj Spuchľák, generálny riaditeľ ministerstva dopravy Miloš Moravčík, predseda Zväzu seniorov Jozef Mikloško a ďalší. V úvode fórum privítal predseda KDH Ján Figeľ, ktorý v otváracom príhovore uviedol:
„Milí priatelia, dámy a páni, som veľmi rád, že tu dnes môžem byť, aj keď iba na chvíľku, lebo musíme ísť otvoriť ďalšiu križovatku. Riešime procesy, ktoré sú aj dedičstvom, aj v procese finančnom, ekonomickom, technickom. Chcel som, aby sme sa tak stretli v širšom formáte, v takom otvorenejšom, lebo jednak otvorenosť získava a obohacuje, a zároveň dialóg je čosi, čo pridáva. Nie je to matematika, je to viac etika dialógu. Jedna plus jedna je viac ako dve. A to hovorím s plnou vážnosťou, pretože tam, kde dialóg dominuje, či už v rodine, alebo v národe, tam sa problémy riešia. Tam, kde absentuje, tam sa, doslova, vyrábajú, produkujú.
Žijeme v dobe, ktorá je poznačená krízou, zahrňujúc rozmer finančný aj morálny, pretože sa nedá žiť stále na úvery. Aj keď úverová politika, prax je súčasťou ekonomiky, ale ak je to o žití na úkor budúcnosti, tak to nie je ani perspektívne, ani zodpovedné. A, žiaľ, do istej takejto roviny sa dostali viaceré krajiny. Je to téma dlhšia a možno ešte silnejšia na druhej strane Atlantiku, ale pre nás je veľkou výzvou zastaviť prehlbovanie alebo narastanie dlhovej krízy a otočiť to do čohosi perspektívnejšieho, čo bude znamenať viac tvorivosti a menej trovenia. Viac toho, čo pridáva, než len čo odoberá. A, samozrejme, je to aj rozmer etický, lebo rodičia väčšinou deťom nechávajú dedičstvo, a nie dlhy. Spoločnosť by tiež mala rásť aj v zodpovednosti, nielen v nejakých HDP ukazovateľoch. A ak je to práve len na úkor, tak to vlastne hovorí o tom, že nevie pripraviť udržateľný vývoj. Nehovorím to so skepsou, skôr hovorím o križovatke, na ktorej Slovensko je, pretože nie tak dávno sme mali obrovské deficity. Sedempercentný 2009, osempercentný v minulom roku, aj tento je stále deficitný, aj projektovanie je deficitné, ale je dôležité, aby sa znižoval a je dôležité, aby to ozdravovalo, vitalizovalo spoločnosť. Aby to nebolo len o číslach, lebo tie nakoniec nie sú rozhodujúce. Nechcem dlho hovoriť, ale pár pohľadmi na to, ako to vnímame, za hnutie, ktoré je tu od novembra 89, svojimi koreňmi ide oveľa hlbšie, vznikalo na zápase o slobodu a spájalo tých, ktorí z titulu presvedčenia, viery boli angažovaní a zostávajú angažovaní vo verejnom živote. Považujem to skôr za príklad istej vernosti a vytrvalosti, čo sú klasické konzervatívne hodnoty, že sme zostali tomu vzťahu a spoločenstvu verní. Nie je perfektné, nie je ideálne, ale je, existuje a má ovocie. Ja sa rád pozerám aj do minulosti, čo všetko sa podarilo. A, samozrejme, hypoteticky, či by sa mohlo a čo by mohlo byť, keby sme boli jednotnejší, schopnejší, aktívnejší, komunikatívnejší, zrozumiteľnejší... Je to výzva, ktorá je stála a je aj osobná, aj spoločná. Som presvedčený, že v tom dialógu hľadaní je veľká časť odpovedí pre Slovensko. Na toto stretnutie by mohlo nadviazať potom ďalšie hľadanie programu, či už vo forme aktualizácie toho, ktorého máme, alebo budúceho, ešte väčšieho, ktorý chceme na novú dekádu alebo na to obdobie, ktoré je pred nami. Som presvedčený, že hnutie, ktoré si postaví za cieľ politiku ako službu, je na dobrom východiskovom bode. No a teraz tú službu rozvinúť pri hľadaní konkrétnych aktuálnych odpovedí je už o tom, nielen že aká je diagnóza, ale aký recept, ako to zvládnuť, aby sa Slovensko dostávalo z ťažších súvislostí. Slovensko naozaj potrebuje stabilnú a zodpovednú vládu. Iba stabilita je málo. Tá tu bola, tá je aj v Severnej Kórei, ktorá je koncentračným táborom. Teraz odišli dvaja lídri. Jeden nám známy, Václav Havel, a druhý Kim Čong -Il , syn Kim Ir-sena. Človek alebo ľudia, ktorí moc otočili proti vlastnému národu. A len ako príklad poviem, že Južná časť Kórey investuje na Slovensku, je schopná nielen v slobode, ale aj v hospodárskom, svetovom prostredí zohrávať obrovskú úlohu. Malá Južná Kórea a Severná žije v hlade. Veľká časť ľudí v nej zomiera od hladu. Tomu sa hovorí „ľudová demokracia“. Len na pripomenutie – dve Kórey, ktoré boli po vojne na tom rovnako, dnes sú v totálne odlišnom stave. Je to o slobode a zodpovednosti. Slobodnú a zodpovednú vládu, stabilnú z hľadiska pomerov, ale aj zodpovednú z hľadiska zamerania, potrebuje Slovensko. Iba stabilita je málo. A z tohto pohľadu za KDH, ako som už verejne povedal, čo je dobré pre Slovensko, bude dobré aj pre KDH. Nie je to aliby, je to priorita, slúžiť krajine, nie sám sebe. A cez to spoločné dobro je aj individuálne dobro. Takýto pohľad máme na politiku a verím, že ja aplikáciu tohto princípu budeme vedieť zvládať. K prioritám. Zaznievajú. Nakoniec budeme ich definovať, aj toto stretnutie ich bude môcť nasvetliť. Ak hovoríme o dlhovej kríze, tak sme prví, ktorí nekradli. Boj s korupciou, ktorý má aj etický rozmer a, samozrejme, aj hospodársky a finančný. No nehovorím prázdne slová, lebo ak je toto realitou, či už sofistikovanou, alebo len takou jednoduchou, hovorím z blízkeho poznania. Idem z rokovania so železnicami, ktoré už mohli byť rozobraté bankami pre zadlženie, ktoré bolo nielen nerozumné, ale aj korupčné. To je tá prvotná výzva – boj s korupciou, transparentnosť. To, že na Slovensku platí zmluva, len keď je verejná, zverejnená, keď narába s verejnými financiami, je krásny prielom do nového obdobia, ktorý netreba oslabiť nejakým návratom, ale posilniť. Tak ako v roku 2000 to bolo právo na slobodný prístup k informáciám, tak v roku 2010 sa Slovensko posunulo v tom, že verejné financie môžu ísť von iba vtedy, keď je verejne dostupná zmluva. To je výrazná zmena. Naša zmena.
Dôsledná spravodlivosť je o tom, že sa dá dovolať pravdy a práva, jednotlivo aj spoločne, že právny štát naozaj slúži spravodlivosti a dôsledne. Aj z hľadiska minulosti – myslím tým aj amorálne amnestie, kde štátna moc zneužila svoju silu alebo iné veci, kde je potrebné naprávať krivdy a do budúcnosti detto. Vo verejných financiách som už naznačil, že som veľmi rád, že sa nám podarilo prvý bod v prvej kapitole z nášho programu už aj zrealizovať. Je to ústavný zákon, ktorý je výrazným nástrojom pre budúcu konsolidáciu. Je dobré, že Slovensko ho dokázalo už aj schváliť a bude mať svoj dopad, čo je potrebné. Dlhová brzda. Keď ideme dole kopcom, je potrebné mať nejaké brzdy. Samozrejme, je potrebné dostať to do roviny vyváženosti. To je ideál, to je optimum. Ideál by bolo mať plus, prebytkový rozpočet. Sú aj také štáty, predstavte si, ktoré majú prebytkové rozpočty. No, ale to je ešte dosť náročná téma pre nás, zatiaľ hovoríme o deficite.
Hospodárky rast, zamestnanosť. Pozrite, tých pätoro tém nebolo volených ani náhodou, ani ich nechcem predbiehať. Ak pomôžeme ľuďom k práci, je to najväčšia istota, lebo niet lepšej sociálnej politiky, ako im dať, doslova, prostriedok na obživu alebo na perspektívu, rodinnú aj spoločenskú. KDH možno nebolo tak vnímané cez ekonomiku, dnes sme pritom oveľa bližšie, ale je to aj oveľa potrebnejšie. Krátko pripomínam, že ak sa modlíme, tak každý deň za chleba. A to sú veľmi vážne apely o každodenný chlieb a ľudia pôjdu za tým, kto im ten každodenný chlieb vie pomôcť dať alebo vie im ho pomôcť dorobiť. To nie je populizmus. To je primárna zodpovednosť, ktorá bude na konci, aj na začiatku. Ak to dokážeme, tak sme veľa z tých ďalších tém začali dôsledne riešiť. Lebo keď národ pracuje, tak tvorí. Keď nepracuje, čaká na poštára, na vodcu, možno na zvodcu. Mnohé z tých tém medzigeneračná solidarita, rodina práve s tým súvisia. Či rodina má živiteľa, alebo je len rodinou samou o sebe. Tá prvotná solidarita je práve v tom vytváraní solidárneho prostredia od zamestnanosti k vzdelanosti, k dostupnosti základných služieb. Zobrali sme na seba ťažký rezort, on je aj o bioetike, aj o ochrane života od počiatku po prirodzenú smrť, ale aj o tom, či sa na Slovensku dá dostať k základným alebo nadštandardným zdravotným službám.
Vzdelanie – niet lepšej investície a hovorím to aj ako bývalý európsky komisár pre vzdelávanie. Keď sa dlhodobo merajú prínosy alebo finančné výnosy z investícií, tak sú najvyššie zo vzdelania. Primeraného, samozrejme, svojím spôsobom formovaného vzdelania, nielen trávenia času v škole. Dnes sa účty strácajú, banky sa prepadajú. O to viac platí, že remeslo má zlaté dno, že vzdelaný človek je pripravený aj na krízu, resp. na zložitosti doby. Toto je pre nás veľká výzva. Aj preto je medzi tými prioritami. Aj preto je téma Európy, lebo sme v strede. Čo je proslovenské, môže byť a má byť proeurópske, práve v tom poňatí, že spoločná Európa je obrovskou výzvou pre prehĺbenie slobody, ale aj zodpovednosti za ne. Má svoje nástroje – euro je jedným z nich, nie výlučným, nie jediním, ale je súčasťou toho, aby sme v Európe nečakali len to, čo urobí Amerika alebo Čína so svojimi menami alebo záujmami, ale mali to spoločné, čo ozaj rozvíja aj chráni. Téma nie je ľahká, ale problémom nie je euro samo o sebe, problémom je, že štáty sú zadlžené, že žili na úkor budúcnosti. Štáty kolabujú nie kvôli euru. Mena je dosť silná, resp. je oveľa silnejšia než dolár a začínala opačne. No mnohé veci sa dajú hovoriť pri tejto téme, ale problém je stále v ekonomike jednotlivých krajín. Aj morálny, keď nevedia, ako sa odhodlať k reformám, to už je krízový stav sám o sebe.
Posledné, čo chcem povedať, je, že to, o čo sme bojovali, kedysi aj dnes, niekedy hovoríme viac nahlas, niekedy pripravujeme riešenia. Politika, ktorá promuje, podporuje rodinu, je základ pre zdravie spoločnosti. Aj to mentálne, morálne a, samozrejme, aj to ekonomické. Čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre štát. Ochrana manželstva, rodiny, slobody svedomia, to sú základné témy nielen pre nás, ale podľa mňa piliere pre dvadsiate prvé storočie. Stav jednotlivých krajín, demografia verzus demokracia. To, ako diskutujeme o kultúrnych témach, to súvisí s tým, aký je stav našich rodín. Nedajú sa oddeliť. Ak sa oddeľujú, tak už to je chybné. A preto všetko, čo môžeme a budeme vedieť urobiť pre rodinu, je vlastne službou pre spoločnosť, pre národ, pre štát. My sme v tomto dialógu, verím, ani nie prvýkrát, verím, že ani nie poslednýkrát. Ale tento formát mal slúžiť k tomu, aby sa rozdiskutovali niektoré okruhy a pripravila pôda pre lepši a taký, povedal by som, pre vplyvnejší program pre Slovensko. Slovensko potrebuje svoj program, ktorý bude mať aj európsky rozmer, aj vnútroštátny – aj pre regióny, aj pre mestá, pre človeka...
Som rád, že ste prijali to pozvanie, ktoré bolo síce s krátkym termínom, ale o to úprimnejšie... Nech Vás aj moje zastavanie uisťuje aj o tom, že chcem v tomto dialógu načúvať, chcem z neho prinášať lepšie odpovede aj pre hnutie, ktoré je tu, opakujem, aj dosť dlho, aj dosť krátko – podľa toho, ako vnímame históriu. Ale je jediné z tých, ktoré kedysi v novembri začínali. Na Slovensku je módne mať či funkcie, či čosi nové, prebaľovať, prefarbovať, iniciovať, ponúkať... No som presvedčený, že istá vernosť a vytrvalosť na tejto ceste sa oplatí. A zároveň schopnosť modernizovať, adaptovať, hovoriť zrozumiteľnou rečou dnešnej generácie. Ale tak ako vtedy bojovať proti hazardu, bojovať proti deformáciám, lebo je to potrebné. A aj úspešné. Môžem povedať, že za rok sa nám podarilo dosiahnuť celkom slušný výsledok z hľadiska obhajoby tých hodnôt, na ktorých nám záleží. Megakasíno prestalo byť témou. To nie je od počasia a nielen vďaka petícii. Hazard je znovu regulovaný viac ako predtým, lebo je to nový fenomén, ktorý ničí rodiny. Podarili sa niektoré zmeny v sociálnej sfére. Nehovorím o diaľniciach, železniciach, nemocniciach, kde naozaj je potrebné nastaviť úroveň tak, by bola udržateľná a zároveň slúžila, a nie vyťahovala zo spoločnosti pre niekoho, pre nejakých mecenášov. Ďakujem Vám naozaj za otvorenosť a účasť a prajem tomuto fóru dobré ovocia a dobrú inšpiráciu.“
„Milí priatelia, dámy a páni, som veľmi rád, že tu dnes môžem byť, aj keď iba na chvíľku, lebo musíme ísť otvoriť ďalšiu križovatku. Riešime procesy, ktoré sú aj dedičstvom, aj v procese finančnom, ekonomickom, technickom. Chcel som, aby sme sa tak stretli v širšom formáte, v takom otvorenejšom, lebo jednak otvorenosť získava a obohacuje, a zároveň dialóg je čosi, čo pridáva. Nie je to matematika, je to viac etika dialógu. Jedna plus jedna je viac ako dve. A to hovorím s plnou vážnosťou, pretože tam, kde dialóg dominuje, či už v rodine, alebo v národe, tam sa problémy riešia. Tam, kde absentuje, tam sa, doslova, vyrábajú, produkujú.
Žijeme v dobe, ktorá je poznačená krízou, zahrňujúc rozmer finančný aj morálny, pretože sa nedá žiť stále na úvery. Aj keď úverová politika, prax je súčasťou ekonomiky, ale ak je to o žití na úkor budúcnosti, tak to nie je ani perspektívne, ani zodpovedné. A, žiaľ, do istej takejto roviny sa dostali viaceré krajiny. Je to téma dlhšia a možno ešte silnejšia na druhej strane Atlantiku, ale pre nás je veľkou výzvou zastaviť prehlbovanie alebo narastanie dlhovej krízy a otočiť to do čohosi perspektívnejšieho, čo bude znamenať viac tvorivosti a menej trovenia. Viac toho, čo pridáva, než len čo odoberá. A, samozrejme, je to aj rozmer etický, lebo rodičia väčšinou deťom nechávajú dedičstvo, a nie dlhy. Spoločnosť by tiež mala rásť aj v zodpovednosti, nielen v nejakých HDP ukazovateľoch. A ak je to práve len na úkor, tak to vlastne hovorí o tom, že nevie pripraviť udržateľný vývoj. Nehovorím to so skepsou, skôr hovorím o križovatke, na ktorej Slovensko je, pretože nie tak dávno sme mali obrovské deficity. Sedempercentný 2009, osempercentný v minulom roku, aj tento je stále deficitný, aj projektovanie je deficitné, ale je dôležité, aby sa znižoval a je dôležité, aby to ozdravovalo, vitalizovalo spoločnosť. Aby to nebolo len o číslach, lebo tie nakoniec nie sú rozhodujúce. Nechcem dlho hovoriť, ale pár pohľadmi na to, ako to vnímame, za hnutie, ktoré je tu od novembra 89, svojimi koreňmi ide oveľa hlbšie, vznikalo na zápase o slobodu a spájalo tých, ktorí z titulu presvedčenia, viery boli angažovaní a zostávajú angažovaní vo verejnom živote. Považujem to skôr za príklad istej vernosti a vytrvalosti, čo sú klasické konzervatívne hodnoty, že sme zostali tomu vzťahu a spoločenstvu verní. Nie je perfektné, nie je ideálne, ale je, existuje a má ovocie. Ja sa rád pozerám aj do minulosti, čo všetko sa podarilo. A, samozrejme, hypoteticky, či by sa mohlo a čo by mohlo byť, keby sme boli jednotnejší, schopnejší, aktívnejší, komunikatívnejší, zrozumiteľnejší... Je to výzva, ktorá je stála a je aj osobná, aj spoločná. Som presvedčený, že v tom dialógu hľadaní je veľká časť odpovedí pre Slovensko. Na toto stretnutie by mohlo nadviazať potom ďalšie hľadanie programu, či už vo forme aktualizácie toho, ktorého máme, alebo budúceho, ešte väčšieho, ktorý chceme na novú dekádu alebo na to obdobie, ktoré je pred nami. Som presvedčený, že hnutie, ktoré si postaví za cieľ politiku ako službu, je na dobrom východiskovom bode. No a teraz tú službu rozvinúť pri hľadaní konkrétnych aktuálnych odpovedí je už o tom, nielen že aká je diagnóza, ale aký recept, ako to zvládnuť, aby sa Slovensko dostávalo z ťažších súvislostí. Slovensko naozaj potrebuje stabilnú a zodpovednú vládu. Iba stabilita je málo. Tá tu bola, tá je aj v Severnej Kórei, ktorá je koncentračným táborom. Teraz odišli dvaja lídri. Jeden nám známy, Václav Havel, a druhý Kim Čong -Il , syn Kim Ir-sena. Človek alebo ľudia, ktorí moc otočili proti vlastnému národu. A len ako príklad poviem, že Južná časť Kórey investuje na Slovensku, je schopná nielen v slobode, ale aj v hospodárskom, svetovom prostredí zohrávať obrovskú úlohu. Malá Južná Kórea a Severná žije v hlade. Veľká časť ľudí v nej zomiera od hladu. Tomu sa hovorí „ľudová demokracia“. Len na pripomenutie – dve Kórey, ktoré boli po vojne na tom rovnako, dnes sú v totálne odlišnom stave. Je to o slobode a zodpovednosti. Slobodnú a zodpovednú vládu, stabilnú z hľadiska pomerov, ale aj zodpovednú z hľadiska zamerania, potrebuje Slovensko. Iba stabilita je málo. A z tohto pohľadu za KDH, ako som už verejne povedal, čo je dobré pre Slovensko, bude dobré aj pre KDH. Nie je to aliby, je to priorita, slúžiť krajine, nie sám sebe. A cez to spoločné dobro je aj individuálne dobro. Takýto pohľad máme na politiku a verím, že ja aplikáciu tohto princípu budeme vedieť zvládať. K prioritám. Zaznievajú. Nakoniec budeme ich definovať, aj toto stretnutie ich bude môcť nasvetliť. Ak hovoríme o dlhovej kríze, tak sme prví, ktorí nekradli. Boj s korupciou, ktorý má aj etický rozmer a, samozrejme, aj hospodársky a finančný. No nehovorím prázdne slová, lebo ak je toto realitou, či už sofistikovanou, alebo len takou jednoduchou, hovorím z blízkeho poznania. Idem z rokovania so železnicami, ktoré už mohli byť rozobraté bankami pre zadlženie, ktoré bolo nielen nerozumné, ale aj korupčné. To je tá prvotná výzva – boj s korupciou, transparentnosť. To, že na Slovensku platí zmluva, len keď je verejná, zverejnená, keď narába s verejnými financiami, je krásny prielom do nového obdobia, ktorý netreba oslabiť nejakým návratom, ale posilniť. Tak ako v roku 2000 to bolo právo na slobodný prístup k informáciám, tak v roku 2010 sa Slovensko posunulo v tom, že verejné financie môžu ísť von iba vtedy, keď je verejne dostupná zmluva. To je výrazná zmena. Naša zmena.
Dôsledná spravodlivosť je o tom, že sa dá dovolať pravdy a práva, jednotlivo aj spoločne, že právny štát naozaj slúži spravodlivosti a dôsledne. Aj z hľadiska minulosti – myslím tým aj amorálne amnestie, kde štátna moc zneužila svoju silu alebo iné veci, kde je potrebné naprávať krivdy a do budúcnosti detto. Vo verejných financiách som už naznačil, že som veľmi rád, že sa nám podarilo prvý bod v prvej kapitole z nášho programu už aj zrealizovať. Je to ústavný zákon, ktorý je výrazným nástrojom pre budúcu konsolidáciu. Je dobré, že Slovensko ho dokázalo už aj schváliť a bude mať svoj dopad, čo je potrebné. Dlhová brzda. Keď ideme dole kopcom, je potrebné mať nejaké brzdy. Samozrejme, je potrebné dostať to do roviny vyváženosti. To je ideál, to je optimum. Ideál by bolo mať plus, prebytkový rozpočet. Sú aj také štáty, predstavte si, ktoré majú prebytkové rozpočty. No, ale to je ešte dosť náročná téma pre nás, zatiaľ hovoríme o deficite.
Hospodárky rast, zamestnanosť. Pozrite, tých pätoro tém nebolo volených ani náhodou, ani ich nechcem predbiehať. Ak pomôžeme ľuďom k práci, je to najväčšia istota, lebo niet lepšej sociálnej politiky, ako im dať, doslova, prostriedok na obživu alebo na perspektívu, rodinnú aj spoločenskú. KDH možno nebolo tak vnímané cez ekonomiku, dnes sme pritom oveľa bližšie, ale je to aj oveľa potrebnejšie. Krátko pripomínam, že ak sa modlíme, tak každý deň za chleba. A to sú veľmi vážne apely o každodenný chlieb a ľudia pôjdu za tým, kto im ten každodenný chlieb vie pomôcť dať alebo vie im ho pomôcť dorobiť. To nie je populizmus. To je primárna zodpovednosť, ktorá bude na konci, aj na začiatku. Ak to dokážeme, tak sme veľa z tých ďalších tém začali dôsledne riešiť. Lebo keď národ pracuje, tak tvorí. Keď nepracuje, čaká na poštára, na vodcu, možno na zvodcu. Mnohé z tých tém medzigeneračná solidarita, rodina práve s tým súvisia. Či rodina má živiteľa, alebo je len rodinou samou o sebe. Tá prvotná solidarita je práve v tom vytváraní solidárneho prostredia od zamestnanosti k vzdelanosti, k dostupnosti základných služieb. Zobrali sme na seba ťažký rezort, on je aj o bioetike, aj o ochrane života od počiatku po prirodzenú smrť, ale aj o tom, či sa na Slovensku dá dostať k základným alebo nadštandardným zdravotným službám.
Vzdelanie – niet lepšej investície a hovorím to aj ako bývalý európsky komisár pre vzdelávanie. Keď sa dlhodobo merajú prínosy alebo finančné výnosy z investícií, tak sú najvyššie zo vzdelania. Primeraného, samozrejme, svojím spôsobom formovaného vzdelania, nielen trávenia času v škole. Dnes sa účty strácajú, banky sa prepadajú. O to viac platí, že remeslo má zlaté dno, že vzdelaný človek je pripravený aj na krízu, resp. na zložitosti doby. Toto je pre nás veľká výzva. Aj preto je medzi tými prioritami. Aj preto je téma Európy, lebo sme v strede. Čo je proslovenské, môže byť a má byť proeurópske, práve v tom poňatí, že spoločná Európa je obrovskou výzvou pre prehĺbenie slobody, ale aj zodpovednosti za ne. Má svoje nástroje – euro je jedným z nich, nie výlučným, nie jediním, ale je súčasťou toho, aby sme v Európe nečakali len to, čo urobí Amerika alebo Čína so svojimi menami alebo záujmami, ale mali to spoločné, čo ozaj rozvíja aj chráni. Téma nie je ľahká, ale problémom nie je euro samo o sebe, problémom je, že štáty sú zadlžené, že žili na úkor budúcnosti. Štáty kolabujú nie kvôli euru. Mena je dosť silná, resp. je oveľa silnejšia než dolár a začínala opačne. No mnohé veci sa dajú hovoriť pri tejto téme, ale problém je stále v ekonomike jednotlivých krajín. Aj morálny, keď nevedia, ako sa odhodlať k reformám, to už je krízový stav sám o sebe.
Posledné, čo chcem povedať, je, že to, o čo sme bojovali, kedysi aj dnes, niekedy hovoríme viac nahlas, niekedy pripravujeme riešenia. Politika, ktorá promuje, podporuje rodinu, je základ pre zdravie spoločnosti. Aj to mentálne, morálne a, samozrejme, aj to ekonomické. Čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre štát. Ochrana manželstva, rodiny, slobody svedomia, to sú základné témy nielen pre nás, ale podľa mňa piliere pre dvadsiate prvé storočie. Stav jednotlivých krajín, demografia verzus demokracia. To, ako diskutujeme o kultúrnych témach, to súvisí s tým, aký je stav našich rodín. Nedajú sa oddeliť. Ak sa oddeľujú, tak už to je chybné. A preto všetko, čo môžeme a budeme vedieť urobiť pre rodinu, je vlastne službou pre spoločnosť, pre národ, pre štát. My sme v tomto dialógu, verím, ani nie prvýkrát, verím, že ani nie poslednýkrát. Ale tento formát mal slúžiť k tomu, aby sa rozdiskutovali niektoré okruhy a pripravila pôda pre lepši a taký, povedal by som, pre vplyvnejší program pre Slovensko. Slovensko potrebuje svoj program, ktorý bude mať aj európsky rozmer, aj vnútroštátny – aj pre regióny, aj pre mestá, pre človeka...
Som rád, že ste prijali to pozvanie, ktoré bolo síce s krátkym termínom, ale o to úprimnejšie... Nech Vás aj moje zastavanie uisťuje aj o tom, že chcem v tomto dialógu načúvať, chcem z neho prinášať lepšie odpovede aj pre hnutie, ktoré je tu, opakujem, aj dosť dlho, aj dosť krátko – podľa toho, ako vnímame históriu. Ale je jediné z tých, ktoré kedysi v novembri začínali. Na Slovensku je módne mať či funkcie, či čosi nové, prebaľovať, prefarbovať, iniciovať, ponúkať... No som presvedčený, že istá vernosť a vytrvalosť na tejto ceste sa oplatí. A zároveň schopnosť modernizovať, adaptovať, hovoriť zrozumiteľnou rečou dnešnej generácie. Ale tak ako vtedy bojovať proti hazardu, bojovať proti deformáciám, lebo je to potrebné. A aj úspešné. Môžem povedať, že za rok sa nám podarilo dosiahnuť celkom slušný výsledok z hľadiska obhajoby tých hodnôt, na ktorých nám záleží. Megakasíno prestalo byť témou. To nie je od počasia a nielen vďaka petícii. Hazard je znovu regulovaný viac ako predtým, lebo je to nový fenomén, ktorý ničí rodiny. Podarili sa niektoré zmeny v sociálnej sfére. Nehovorím o diaľniciach, železniciach, nemocniciach, kde naozaj je potrebné nastaviť úroveň tak, by bola udržateľná a zároveň slúžila, a nie vyťahovala zo spoločnosti pre niekoho, pre nejakých mecenášov. Ďakujem Vám naozaj za otvorenosť a účasť a prajem tomuto fóru dobré ovocia a dobrú inšpiráciu.“
V prvej téme vzdelávania sa rozoberala problematika vysokých škôl, kde, ako uviedla poslankyňa Jana Žitňanská, vzdelávací systém je nastavený neflexibilne a nereflektuje požiadavky trhu práce. Každý rok ukončia právnické a ekonomické školy tisícky absolventov, ktorým chýbajú pracovné príležitosti. Pričom na druhej strane je nedostatok vyučených pracovníkov v remeselných oblastiach. Diskutujúci sa dotkli aj témy platenia za vzdelávanie, kde sa zhodli na tom, že čiastočné spoplatnenie vzdelávania môže viesť k vyššej motivácii študentov vážiť si vzdelanie.
Pri téme zamestnanosti sa Ivan Čarnogurský inšpiroval heslom: „Nevymýšľajme niečo, čo už je vymyslené,“ a pre porovnanie predstavil model nemeckého hospodárstva, ktoré aj v čase hospodárskej krízy reaguje flexibilne na prichádzajúce impulzy a nezvyšuje nezamestnanosť. Ako dodal generálny riaditeľ rozpočtu a hospodárskej správy ministerstva dopravy Miloš Moravčík, podstatou problému by nemalo byť to, ako vyriešiť nezamestnanosť, ale zamestnanosť, pretože to nie je to isté. Oblasti, do ktorých by sa mali orientovať stimuly, sú najmä podpora malých a stredných foriem podnikania, tzv. „startupov“, kedy mladí po skončení školy môžu začať podnikať za presne stanovených podmienok, rozvoj cestovného ruchu, rodinných poľnohospodárskych podnikov, atď.
Pavol Baxa zo sekcie výstavby a bytovej politiky ministerstva dopravy prezentoval názor, že kľúčovým pre zvýšenie zamestnanosti je najmä zvýšenie konkurencieschopnosti zamestnancov, kde sú v súčasnosti náklady na vzdelávanie v súkromnej sfére minimálne – potrebné je motivovať zamestnávateľov výhodami k takýmto krokom.
Jozef Mikloško pri téme medzigeneračnej solidarity zdôraznil, že spoločnosť nesmie hádzať cez palubu skúsenosti seniorov, pretože spôsoby, ako nájsť riešenia na problémy, sú stále rovnaké, mení sa len forma. Rozdiel medzi mladými a staršími je najmä v tom, že mladí chcú všetko hneď a nie sú zvyknutí čakať. Žijú celý život na úver a často krát sa dostanú do neriešiteľných situácií, keď prídu o prácu a pod. Podpredseda KDH Július Brocka upozornil aj na to, že nie je vhodné tlačiť na posúvanie veku odchodu do dôchodku, pretože si myslí, že na Slovensku je to veľmi citlivá téma a pri súčasnej nezamestnanosti navrhuje riešiť neskorší odchod dobrovoľne.
Popoludní sa veľmi intenzívne diskutovalo o súčasných problémoch Európskej únie a pozícii Slovenska v danej oblasti. Europoslankyňa Záborská opísala navrhované riešenia krízy ako vybudovanie podporných pilierov, kým zhodíme starú prehnitú stenu. Krízu eura považuje za krízu dôvery a stotožňuje sa s názorom pevnejšej centralizácie eurozóny, avšak, ako povedal J. Figeľ, centralizácia musí byť vedená zodpovedne a transparentne. Kresťanský politik si musí vyjasniť, prečo chce vyššiu mieru centralizácie, akým spôsobom ju realizovať a akú úlohu by v tomto príbehu malo zohrávať Slovensko. Predseda Konzília Peter Mach ešte zdôraznil, že euroval nemožno chápať ako záchranu gréckeho finančného systému, ale prostriedok na záchranu našej vlastnej domácej meny.
Účastníci sa zhodli na tom, že pri súčasnej situácii silných hráčov na svetových trhoch, ako sú Čína, India, Rusko a USA musí byť Európa jednotná v duchu Schumanovského odkazu: „Európa musí byť pripravená na európske riešenia.“ Lebo inak zanikne.
V záverečnej diskusii bol komentovaný súčasný vývoj kresťanskej populácie v severnej Afrike po tzv. Arabskej jari. Anna Záborská informovala, že aj napriek oslobodeniu krajín z područia diktátorov je stav vážny, ba dokonca sa zhoršil a v súčasnosti je omnoho viac utláčaných kresťanov ako za bývalých režimov. Na základe týchto poznatkov musia kresťanskí politici viac apelovať na európske inštitúcie, aby výraznejšie chránili kresťanské hodnoty a spoločenstvá.
Seminár bol obsahovo veľmi bohatý a bolo povedaných množstvo zaujímavých názorov, analýz a ideí, ktoré môžu napomôcť v ďalšom smerovaní kresťanskej politiky, ktorá má svoj podiel na formovaní budúceho Slovenska. Sme presvedčení, že aj týmto seminárom sme prispeli k lepším vzťahom a výmene tých informácií, ktoré reálne napomôžu k tomu, aby bolo Slovensko v budúcom roku úspešnejšie.
Naša veľká vďaka patrí nadácii Hanns Seidel Stiftung, s ktorej podporou sme podujatie zorganizovali.
